Dvanásť rokov v merítku ľudského života je dosť dlhá doba, počas ktorej sa dá na všeličo zabudnúť. O to viac, ak ide o minoritnú záležitosť aj na pomery metalového podzemia. Reinkarnácia kapely po takej dlhej dobe môže priniesť zaujímavý a svieži materiál, aj keď to ani zďaleka nebýva pravidlom.

Názov "Turn Of the Tides" by mohol predznamenať všeličo, ale samotní autori tvrdia, že skôr pôjde o návrat k poslednej podobe EMPYRIUM s dostatočnou reflexiou toho, čím si nielen v hudobnom živote prešli. Ideový koncept nahrávky je tak opäť spätý s prírodnou mystikou, cyklom ročných období a prirodzeným behom života v jeho rôznych etapách. Nie je to nepodobné práve tomu, čomu sa venujú aj štýlovo spriaznení DORNENREICH.

Hudobne je album prioritne akustický, je však rozvinutý do ďaleko pestrejšej a modernejšiej podoby, než by som čakal. Autori pracujú s ďaleko širšími hudobnými plochami s využitím elektronických plôch, skreslených gitár a bicích. Dôraz je kladený hlavne na udržanie dramaticko-melancholického náboja skladieb, pričom každá predstavuje mierne inú polohu kapely.

Poriadne prekvapí ostrý vokál v "Dead Winter Ways", odkazujúci na blackmetalovú minulosť, "shoegaze" záver "In The Gutter Of This Spring" pripominajúci zas najlepšie momenty ALCEST. Poriadnou dávkou gitár ovplýva taktiež "The Days Before The Fall", evokujúci doomovú atmosféru s pekným akustickým sólom i dramaticky uzavretá "With The Current Into Grey". Dôležitým elementom je tradične dominantný operný vokál, pričom originálna Nemčina na albume absentuje.

Popri široko rozvetvených skladbách, ktoré tradične umne balansujú na hrane gýča, ma asi najviac baví záverečný minimalizmus v "Turn Of The Tides" a rovnako koncipovaná klavírna "We Are Alone". Obe tieto skladby krásne definujú poetiku a veľmi špecifickú atmosféru celého albumu.Tento fakt definuje aj jeho základný problém, keďže nie každému musí táto forma relaxačnej a nie nejako zložitej hudby vyhovovať.

Toto je ale všeobecný problém albumov, ktoré sú postavené na evokovaní pocitov a atmosféry ako silne subjektívnych prvkov. Nakoniec ide o veľmi sympatický a svojím spôsobom nenápadný album, ktorý dokáže spríjemniť chvíle pokoja pri nenáročnom počúvaní. Na záver si staromilsky neodpustím pekný citát poslednej slohy titulnej skladby:

I am a wave in an ocean
Floating, gliding, infinity
I shall not break at the rocks
Nor shall I decay before my time
At last I reach endless white sands